Vtipný príbeh o tom, ako som skoro prišla o mobil...

Myslím, že moja posledná návšteva nášho hlavného mesta stojí za zaznamenanie.

Už som dlhší čas nevytiahla päty z domu, tak som si povedala, že je už načase niečo podniknúť. Zistila som, že Dwayne Johnsonov nový film Hercules bude mať premiéru vo štvrtok a pretože som beztak chcela na ten film ísť, neváhala som a obsadila miesta. Veď na premiéru bude všetko zapratané, no nie? Chyba. Sme na Slovensku. Tu nikdy nikoho nikde nevidieť. 

Pôvodne som plánovala tento krvavý zážitok (nie, nemám ani krámy či vraždu, ale film) stráviť v spoločnosti mojich kamošiek, no jedna pracovala, druhá mala niečo iné na pláne a tretia prehlásila, že tieto filmy nie sú pre ňu. A pretože som blázon do filmov a tiež do kín, povedala som si, kašlem na to, užijem si to sama. 

Ráno som celkom v poriadku vstala a potom... som sa na autobusovú zastávku pobrala o päť minút skôr!!!

Ta-da-dáááááá!!!!

Teraz poprosím všetkých čitateľov (sú tu nejakí??? hh... awkward silence...), aby si uctili moju presnosť tromi sekundami ticha. Ďakujem. Stalo sa mi to totiž po prvýkrát. Sama som z toho bola v mimoriadnom šoku. Väčšinou vyrážam o päť minút neskôr (v tom lepšom prípade) a verte mi, jediný dlhodobý ranný beh, ktorý som dosiaľ absolvovala, bol za účasti mojej školskej tašky a roztekajúceho sa mejkapu, keď som z posledných síl trielila na autobus (áno, šoféri ma nemajú príliš v láske).

Už vtedy, keď som si vykračovala na zastávku, mi mohlo napadnúť, že tento deň sa začína až príliš dobre na to, aby aj dobre skončil. 

A presne tak, celé moje šťastie sa skončilo v okamihu, keď som sa rozhodla nastúpiť na tú 50-ku. Predbieham však udalosti.

Stojím si tam na zastávke, v trojštvrťových rifliach, ktoré som záhadným spôsobom našla v skrini a do ktorých som sa aj napratala (vidíte, aké podozrivé šťastie som v to ráno mala?) a v ktorých som posediačky občas nevedela dýchať, ale to je vedľajšie. A zrazu sa naľavo odo mňa objavil chlap, ktorý bol... príťažlivý. Chápete, ako vo filmoch (do ktorých si vždy zvolia sexi hercov a tvária sa, že je normálne, aby ste cestou do Jednoty stretli Johnnyho Deppa), keď zazriete záhadného cudzinca, ktorý nemá na sebe ani štipku chybičky. Tento bol jeho príkladom. V tvári bol príťažlivý, hrdo sa týčiac vo svojej výške, vkusne oblečený. Mohol mať medzi 23 - 26 (ale na mňa nikdy nedajte, som hrozná v tipovaní). 

Väčšina ženskej populácie by na takéhoto zvodného samca zareagovala milým úsmevom a snažila sa upútať jeho pozornosť. Čo je pochopiteľne, celkom normálne.

Ako som zareagovala ja? Akonáhle sme (náhodou) nadviazali očný kontakt a jemu z tváre neschádzal ten príjemný úsmev, ktorý so mnou nemal nič spoločné, jednoducho bol príjemný, stiahla som sa ako korytnačka. 

V hlave mi zaznel signál: Varovanie, príťažlivý chlap na dohľade! Príťažlivý chlap! Chlap! CHLAP!!!!

A ja som zrazu nevedela, čo s tým pokémonom mám robiť. Fakt. Čo teraz???? A tak som spravila to jediné, v čom som fakt dobrá, sústredila som sa na svoj X-Men-Faktor neviditeľnosti a dúfala som, že sa ku mne ani za boha nepriblíži. 

Skutočne neviem, čo sa to so mnou v takých prípadoch deje. Som ako posadnutá debilitou, či niečím podobným. Ach, jaj. 

A vážne, ako keby mal taký samec záujem akurát o mňa. Pf. Hlavne pri chudučkej kráske v mini šatách, ktorá pred nami trikrát prešla, akože nevie, kde má stáť. Nezožrali sme ti to, dievča!

Napriek tomu som si trochu vydýchla, keď sa tá záhadná 50-ka konečne dotrepala. Cha-Cha. Chyba. 

Môj (navždy) neznámy samec sa rozhodol na ňu tiež nastúpiť. A čo som spravila? Ďalšiu hlúpu chybu. Nenastúpim predsa na rovnakom mieste, ako on, preboha. Čo ak mi prepáli oči svojím dokonalým pohľadom! Kdeže, ja som nastúpila pri konci, kde na mňa čakal jediný človek, s ktorým by som sa už nikdy stretnúť nechcela (okrem profesorov zo strednej).

Zlodej Nerobotný.

Ľuďom ich typu sa vždy zďaleka vyhýbam. Sú to presne tí jedinci, u ktorých už z diaľky vidíte, že nemajú nič dobré za lubom. Sú neprimerane oblečení, príliš hluční a majú ten nebezpečný pohľad typu: Mám IQ -10 a nebojím sa ho použiť!

Tentoraz som sa im však nedokázala vyhnúť. Rútili sa von a my sme sa chceli vtlačiť dnu. Bolo ich viac a komunikovali medzi sebou. Pani, ktorá stála predo mnou, váhala príliš veľa a ja som nechápala, na čo do čerta, čaká. Veď sa pred nami zatvoria dvere! 

A keď som sa konečne vtrepala dnu, jeden starší pán, na pohľad človek Nerobotný, sa pretlačil presne na opačnú stranu a zastal mi cestu. Najprv som nechápala, prečo tam tak stojí. Nemal by vystupovať? A potom... prečo ide na druhú stranu, takto sa pred ním dvere zatvoria!

Lenže vtedy začal rozprávať a o sekundu neskôr som si uvedomila, že nielenže je na mňa až nechutne natlačený, ale jeho slová sú venované práve mne.

"Milá slečna, ako sa máme?" pýtal sa a z predného vrecka mojich nohavíc mi vyťahoval mobil.

Len aby som bola úprimná, neznášam oslovenie "slečna". Zatiaľ ma ním neobdaril totiž ani jeden fyzicky/psychicky príťažlivý či normálny človek. Väčšinou to boli bezdomovci či iní žobrači peňazí a teraz práve človek, ktorý ma chcel okradnúť.

Okrem toho, mal neskutočnú smolu. Nie len tým, že sa so mnou začal milo rozprávať. Čo bolo samo o sebe podozrivé. Chápete, toto je reálny svet. Tu nikto nie je milý bez dôvodu. Nemyslite si, že som mu fandila, ale keby že chce odviesť lepšiu prácu, mal to urobiť opatrnejšie. 

O čom to tu kecám?!! Dávam rady zlodejom? Ach, do riti s tebou, Ricky!

Smolu mal aj preto, že som mala na sebe tieto super-extra-mega tesné rifle. Ktoré nielenže nedali dýchať mne, ale mliaždili aj môj mobil. NIKDY si nedávam mobil do vačku tak, aby ho bolo vidno či aby bol terčom. Toto bola výnimka (a tiež tieto rifle) a do vačku sa mi celý nezmestil. A pretože má biely kryt, dosť bil do očí. Dala som si ho do vačku len preto, že v ňom mám zrkadlo (tie aplikácie sú mrte dobré!) a chcela som sa trochu upraviť (bietch please!). Ten vačok (neviem, kto ho tak prišil, ale ďakujem mu) je však taký tesný, že sa mi do neho nielenže ťažko rvú veci, ale dosť agresívne ich treba aj vyberať.

Takže pán Zlodej s tými jeho jemnými zlodejskými prstami nadarmo hladkal môj mobil, jemne by ho odtiaľ nikdy nedostal. Muhaha!

Poviem vám, ešte nechutnejší pocit, ako keď sa na vás tlačí cudzí chlap a cítite, že sa dotýka niečoho, čo je vaše (a tým nemyslím žiadne moje orgány), som nezažila. Bolo to odporné a zároveň desivé, lebo v mihu sekundy, ako som si uvedomila, o čo mu ide, som spanikárila. A samozrejme, silno buchla po vrecku. 

Keď som už v pohode sedela s mobilom bezpečne uzatvoreným v mojej taške, napadli ma rôzne scenáre, ako som MALA zareagovať.

1. Napríklad, vykríknuť: Chceš kradnúť, ty bastard sprostý? Dúfam, že si dolámeš prsty, keď budeš vystupovať! (a následne sledovať, ako sa ma zastanú ostatní cudzí ľudia z MHD a dokopú ho k bezvedomiu).

2. Nahmatať na jeho tukmi obalenom krku ten citlivý bod, ktorý by mu vyslal do tela kŕče a on by sa nevedel dostať ďalej (netuším, kde je, ale vo filmoch ho vždy trafia správne).

3. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka prútik a zvolať: Cruciooooooooooo!

4. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka nôž a vysekať z neho vnútornosti.

5. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka ďalší mobil a zvolať: Godmother, odhoď Samovu ruku, mám pre teba misiu!

Avšak coolové filmy a realita, to je čosi celkom iné. 

Namiesto toho, aby som spravila niektorú z týchto piatich vecí, alebo aby som ČOKOĽVEK spravila, iba som zalapala po vzduchu a ticho zhíkla. S vypúlenými očami som sa chytila vačku s mobilom a sledovala (naďalej s očami vyliezajúcimi z očných jamiek), ako môj pán Zlodej ležérne vyšiel z MHD. A nepovedala som ANI SLOVO!!! Vŕŕŕŕ!!!

Ale za to moje teatrálne vzdychnutie by som určite dostala Oskara. Fakt. Musela som vyzerať ako tie baby z Pretty Little Liars, keď zistia, že ďalší ich známy zomrel a o päť minút už riešia, čo si dajú na večeru.

Takže... áno. Dúfam, že si ten milý ujo cestou domov polámal prsty. Alebo mu niekto odsekol jeho oné. Čokoľvek, čo veľmi bolí. :)

Môj šokovaný výraz bol asi takýto: 

Vrrrrrr, sexiiiiiiii!

Welcome back...

Po dlhšej prestávke som sa rozhodla znovu obťažovať verejnosť svojimi zmysluplnými príhodami. 

V súčasnosti sú prázdniny (thanks-for-the-obvious-bietch) a ja mám veľké plány!

Ha-ha. NEIN!

Nemám plány. Ja nikdy nemám plány. Som lenivá ako Garfield a toto intenzívne ničnerobenie mi až príliš vyhovuje. Mea culpa. 

Napriek tomu sa mi prihodilo v poslednom čase dosť veľa zaujímavých vecí. Kde by som len začala...

Ach, jasné.

1. VZALI MA NA VÝŠKU! Áno, ešte stále som z toho v šoku. A ešte stále tomu nemôžem uveriť. Skrátka... vau! Viem, že sa vraciam do tej ošarpanej budovy s mnohými "zaujímavými" vyučujúcimi, no napriek tomu sa nemôžem dočkať okamihu, keď sadnem za počítač a začnem si organizovať svoj rozvrh. Kňu! 

Nemyslite si však, že si neužívam prázdniny, cítim sa však trochu neužitočná (lebo aj SOM neužitočná) a trochu mi chýba učenie sa. Za toto prehlásenie sa o dva mesiace budem nenávidieť, som si toho plne vedomá.

2. Začala som cvičiť. Nie, ešte nevyzerám ako profesionálny športovci, ale už mi k tomu veľa nechýba. Ha-haaaaaaa! Hm, dnes nie som veľmi vtipná, však? Ide však o to, že čo vypotím (a verte mi, oveľa radšej by som sa tak spotila pri frickle-frackle), to zároveň aj zjem, keď celá fit skočím hlavičku do chladničky a s nadľudským odhodlaním spustoším všetko, čo zaváňa tukmi a umelými farbivami. Takže... v podstate cvičím len preto, aby som zo seba mala dobrý pocit. 

3. Hodor hodor, hodor hodor hodor. Hodoooooor! Hodor hodor hodor, hodor? (Prepáčte, musela som.)

4. Včera ma poprosili či by som niečo nenakreslila a ja... som sa do toho hneď pustila! Chápete? Nezáleží na tom, že to beztak nestíham, predsa som to nenechala na poslednú chvíľu. Som na seba fakt hrdá. (Ts, Narcis!)

A... myslím si, že to bolo všetko. Okrem toho, keď mi skoro ukradli mobil, ha-ha! Ale o tom sa ešte tuším viac rozpíšem. 

Hm, vlastne sa mi toho neudialo dokopy nič zaujímavého. Why is my life sooo boring? 

Dobre, prestanem fňukať. V poslednom čase som vlastne celkom happy. Zrejme za to môže môj imaginárny frajer (ešte som vám ho nestihla predstaviť) a veľa čokolády, ktoré sa mi podarilo skonzumovať za veľmi krátky čas.

No a teraz idem zjem svoje pocity (mama práve objednala pizzu). Hurá, kalórie! 

Twitteh, I can´t live without you!

Viem, že sú na svete aj väčšie problémy, no... NEFUNGUJE MI TWITTER!!! A teraz ako mám stalkerovať celebrity? Odkiaľ mám nabrať všetky tie novinky, nezmyselné tweety?? Kto mi pošle info o tom, čo večerala Barbara Palvin, alebo kde sa presne nachádza a čo robí Niall Horan?

Viem, niektorí ľudia majú vlastný život. Pch! Ja radšej sledujem životy iných. Tích, ktorí stále niečo robia, chodia na žúrky a podobné srandy. A ja si natiahnem svoje ružové pyžamo, objednám si pizzu a možno si po dvadsiaty raz pozriem This is us. Môj život je skrátka úžasný!

Hm... práve ma napadli minimálne dve videá od Shana, ktoré sa presne hodia do tohto článku. Taaakže tí, ktorí rovnako ako ja nemajú život a bez twitteru si zrazu nevedia čo so sebou počať, posielam vám dve veľmi dojímavé videá.

Ale aj tí, ktorí žijete, mrknite si to. Shane je jeden z môj najobľúbenejších youtuberov. Je to debil. Ale v dobrom. A psychopat. No, presvedčila som vás?

Tí, ktorí si to nepozrú, skončia rozsekaní  pod posteľou Godmother. Už tam má jednu obeť. Tak si dávajte pozor!!! Robím si srandu. Je 1:40 a. m. a namiesto toho, aby som spala, tu smútim za jednou stránkou. Ktorá má dočasnú kómu.

Tak, poďme na to:

1. Krásna klasická skladba, ktorá dojme aj tie najchladnejšie srdcia.

2. Story of my life... tak trochu v mojom prevedení... Nie, v skutočnosti sa na Shana nepodobám. Výzorom. Vážne.

Konečne som prišla na to, prečo nemám chlapa!!!

Objasnili mi to moje kamarátky. Vraj keď uvidím niekoho, kto sa mi trochu páči (viete si predstaviť, čo sa udeje pri jedincovi, ktorý sa mi veľmi páči), nahodím takýto ksicht:

Presne tak. A ako som sa tak pozerala na túto psychopatickú, no strašne zlatú kôpku ľudského nešťastia, napadlo mi, že máme čosi spoločné. Nie, nevyzerám ako narkoman. To sa totiž Gollumom snažil spisovateľ naznačiť, nie? Nie? Oukhäääi, sorry. Zrejme som sa nad tým príbehom až príliš zamyslela. 

Hm, keď už hovoríme o tomto "diele", bol to jediný film, v ktorom som mala Orlanda Blooma rada. Hral elfa. Teplého elfa. Teda, vyzeral tak. Ale bol v pohode. A ja nie som homofobik. Gayov mám náhodou celkom rada. A potom sa pozriem na jeho bývalú manželku (Mirandu Kerr) a už mi nič nedáva zmysel. Ako nič v zlom. Ale Orlando Bloom a bývalá Victoria Secret modelka? No dobre, zrejme mám zvláštny zákal v oku a nevidím to jeho vyfešákované bytie. Moja chyba. Ale... zasa som celá odveci.

Takže. Čo mám spoločné s Gollumom? Ide sa na to:

1. Bol posadnutý. Riadne posadnutý. Predmetom, ale aj tak. Mňa keď niečo (alebo niekto) zaujme, som tiež posadnutá. Doslova. A neskutočne. Nebezpečne. Asi v tom bude ten problém. Myslím, že žiadny chlap nesníva o babe, ktorá sa na neho vrhne so slovami: "Chcem tvoje deti!!!!" Ee... počkať... ja nemám rada deti. U mňa by to zrejme bola veta typu "Oddaj sa mi, tu a teraz!". A nie, ja nie som bývalá Victoria Secret modelka. A väčšinou sa mi nepáčia nadržaní fetišisti s nedostatočným sexuálnym životom. Hovorím väčšinou, lebo nikdy nemôžete vedieť.... Niektorí ľudia sa vedia riadne pretvarovať.
2. Šušlal. Ja kokcem. Keď som nervózna a to som väčšinou, keď vidím nejaký rádioaktívne príťažlivý objekt. Ak sa mi podarí nezakoktať, môj defekt sa premiestni do chodidiel a ja sa potknem o vlastnú nohu. Alebo narazím do dverí. Alebo sa mi kabát pri vystupovaní na schody zasekne o niečo a ja tam minútu balansujem s tupým výrazom na tvári, zatiaľ čo ma môj "idol" po celý čas pozoruje. Nie, tentoraz si nevymýšľam. Fakt sa to stalo. Ešte stále sa kvôli tomu mám chuť riadne vyfackať.
3. Asi takto vyzerajú moje vlasy, keď sa spotím, vyleziem zo sprchy alebo sa ráno zobudím. No čo už, nenarodila som sa s hustou hrivou. Sexi, však?

Čo s ním nemám spoločné? Nerada niekomu oddeľujem prsty od zvyšku ruky. Je ľudí skôr sťahujem z kože. 

No dobre, nechcela som, aby to vyznelo deprimovane. Nie sťahovanie z kože. To ma celkom baví. Ale Gollum je tu celkom zlatý, no nie? Kvôli nemu som pozerala ten film. Bol trochu nudný na môj vkus. Ten film. Ale na Dobbyho rozhodne nemá. Ten Gollum. Včera zomrel. Ten Dobby. (Do riti, toto je komplikované!) Zasa. Neplakala som len ja, aj otec bol smutný. Áno, naša rodina bežne reve nad smrťou neexistujúcich postáv. Ale Titanic zatiaľ vedie. 

No dobre, pôjdem radšej spať, lebo tu popíšem ešte viac blbostí. Oyasumiiiiii! :)

P. S. Ach, aby som nezabudla!!! Nechcela som uraziť Orlanda Blooma, okej? :D Viem, že je to dobrý chlap. Tie jeho kučery a všetko. Len ja mám hrozný vkus. Takže... mier? :)

That moment - 1D

Ako sa mi žije v Narnii? Trochu... zle. Vôbec to nie je taká sranda, ako sa zdalo vo filme. Filmy klamú. Miešajú napríklad schizofréniu s poruchou rozštiepenia osobnosti. Neviem, ktoré je horšie.

To je však jedno. Mám urgentnú potrebu sa posťažovať. Nie je to nič hrozného, no....
Na začiatok by ste sa však mali mrknúť na toto zlatíčko:

Ach, do očí sa mi hrnú slzy. Táto voňavka je taká ružová! Nebo pre moju dušičku. Jej predchodkyňa mi tróni v mojom ružovom raji hneď vedľa Hello Kitty držiaku na bižutérie. A ja rozhodne musím mať aj túto novinku!!!

Ide však o to, ako ju zohnať? Nedávno uverejnili zoznam krajín s dátumom, kedy sa už budú dať kúpiť. Samozrejme, naše milované Slovensko tam nebolo. Ako - je mi jasné, kopa ľudí 1D neznáša. Ale nehovorte mi, že by sa nenašlo dosť tých, ktorí by si ich voňavku kúpili. Come on, nemusíte byť fanúšikovia! Voňavka je to pekná a vonia úžasne (mama mi ju neustále kradne a ona ich veru nepočúva). 

No dobre, nevraždite ma. Ide len o to, že napríklad taká Christina Aquilera ich má u nás už celú zbierku. Bol by taký hriech sem zohnať aspoň jeden druh od chalanov? Dokonca aj Justin Bieber má jednu!!! Ktorá sa až príliš nápadne podobá na ženský pohlavný orgán... Okej, nechcem zabŕdať.

Len som už trochu mrzutá. To je všetko. 

Ale ja prídem na nejaký spôsob! Dúfam však, že to nie je len limitovaná edícia.

Koniec koncov však myslime pozitívne! To hovado žlté mi svieti do okna, je prvý jarný deň, mala by som sa usmievať. To by som nesmela neznášať jar, všakže. Vtedy totiž všetko ožíva. Áno, myslím tým vás, vy sprosté chrobáky! 

Exkurzia v Panta Rhei

Viem, ten názov je fakt trafený, no nič lepšie ma nenapadlo. Ide o to, že som včera trochu skočila na "blic" do sveta kníh, pretože.... je to najlepšie útočisko (a ste skrytí pred očami neželaných ľudí... v prípade, ak by tam ktosi predsa len zašiel, môžete sa schovať za niektorú z políc, alebo sa zahrať na pštrosa a strčiť si hlavu do jedného z tých veľkých atlasov) a ja knihy zbožňujem, takže sa tam cítim vždy príjemne. 

Teda, nie vždy. Včera som sa príjemne teda vôbec necítila. Sčasti si za to môžem aj sama, no nemohla som odolať! Totižto, len čo som ta vošla, oči mi skoro vypichli tieto tri knihy:

A okrem záchvatu smiechu, ktorý ma chytil, priam ma ovalila neznesiteľná túžba spraviť o tom vine video. V súčasnosti je to celkom cool, no nie? Každý robí vine videá. 

Teda, tu v Narnii ani nie, ale... veď tu NIKTO NIČ nerobí! Všade len ekonomika, banky a tie nezmyslené reklamy s tými modrými postavičkami, DEBILNÝM zeleným mimozemšťanom a Jane Eyrovou, na ktorú sa nevieme dostať, lebo sú lístky už vopred vypredané!!!!

Fajn. Som v poriadku. Naozaj. Chcela som len naznačiťť, že tu u nás sú ľudia veľmi... konzervatívni. A chladní. Nič v zlom. Ale pre tých weirdo ľudí ako som ja, je to trochu nuda. Mier!

Vráťme sa k téme. Minule jedna baba dala na vine video, v ktorom napodobňovala Perryho z Phineasa a Ferba. A vydávala pritom čudné zvuky. Vyzerala čudne, znela čudne. V obchode plnom ľudí. Viete, kto sa na ňu pozrel? Presne tak. Nikto. NIKTO.

A ja si v Panta Rhei vytiahnem mobil a "odfotím" knihu s veľkým Á-čkom. Potichu, nenápadne. A viete, čo sa stalo? Okamžite ku mne pribehla jedna zamestnankyňa a s fakt "úprimným" úsmevom sa ma spýtala, čo som tam fotila. A išla sa na tú knihu pozrieť. Zrejme čakala, že sa z tej malej police vystrčí hlava Johnnyho Deppa. Keď som jej len oznámila, že som fotila jedno nudné Á-čko, podozrievavo zúžila oči. 

Na mikrosekundu som mala nutkanie jej vysvetliť, ako to vlastne s tou osobou A. je, no nechala som to tak. Je to príliš dlhý príbeh a aj tak by mi neuverila, že fakt stojí za to fotiť všetko, čo má s A. niečo spoločné. Lebo ono to stojí za to! 

Môj príbeh by však aj tak nepochopila. Bola to postaršia pani. Zrejme je už v dôchodku a nudí sa doma. Tak radšej otravuje vysokoškolákov. Nemám rada postaršie panie. Teda, tohto druhu. Falošný úsmev, tá príšerná trvalá a oči, ktoré vidia všetko. U nás v dedine je ich neúrekom. Nikdy nechcem skončiť ako ony! A ak už áno, tak bez tej trvalej. Kedy už konečne vyjde z módy?! Je to také to evergreen grandma-style? 

Mimochodom... je zakázané v Panta Rhei fotiť? Možno som hlúpa, no netušila som. Veď preboha, čo by som tým mohla propagovať? Tie knihy si môže prísť pozrieť KAŽDÝ! Aké problémy by som im mohla spôsobiť? 

Beztak, to video som náhodou vymazala. -_- Áno, môj pokus vyšiel nazmar. Musela som tú hlúpu knihu vziať znova a medzi poličkami si ju odfotiť. A potom ešte dve ďalšie, ako vidíte. Cítila som sa ako úplný zločinec. Všade boli tí predavači v červenom a stále som mala pocit, že ma onedlho vyrazia. Nestačí, že mám jedného nepriateľa v Eurovei v Panta Rhei a tiež aj v mekáči, ešte si zavarím aj v Auparku? Zrejme som rodený troublemaker. 

Tak, ale nakoniec sa mi to vine video podarilo. A nejakým zázrakom som z neho vyčarila tento gif. Viem, je to blbosť, no som naň patrične hrdá. A. pre Tatianu a pre mňa... zvyšné dve. Hej, Hazza je všade. Doslova. 

Ale... myslím si, že už do toho kníhkupectva v Auparku viac nevstúpim. Po celý čas som potom mala pocit (už keď som odviedla ten horibilný zločin neregistrovaného fotenia pre verejnosť do konca), že ma zamestnanci sledujú na každom kroku. Nepomohol mi ani fakt, že som mala topánky, ktoré neskutočne klopkali.

A pritom ani nie sú na veľkom opätku, preboha! Ten si totiž nemôžem dať. Zabila by som sa. Som schopná potknúť sa, aj keď stojím na jednom mieste. Naozaj. V mojom mozgu sa občas udeje také menšie zemetrasenie a ja stratím rovnováhu. Keby ste do google zadali slovo clumsy, vyšlo by moje meno. 

Práve preto štekle nekupujem. No ale aj tieto precízne topánočky spôsobili hluk, ako keby sa tade premávala godzila. Tak som to nakoniec vzdala. Priznám sa, okrem toho, že som nedokázala byť nenápadná, som sa aj trochu bála. FAKT som mala pocit, že ma niekto sleduje. Dúfam, že to nie je začiatok schizofrénie. 

Cha, ale nie. Seba by som nepriala žiadnej schizofrénii. 

P. S. Skutočne netuším, prečo sem pridávam anglické slová. Ako keby som vedela po anglicky. Myslím, že viete, že neviem. Je to len môj príšerný zlozvyk. Fakt sa zaň ospravedlňujem.

P. P. S. Slová "Panta Rhei" nedokážem napísať správne. Stále robím preklepy. V mojom mozgu sa to zakódovalo ako Phanta Rei. A keď sa v mojom mozgu niečo zakóduje, bohužiaľ to tak už aj zostane. Takže toto je zrejme posledný-krát, čo sa zmieňujem o Panta Rhei. Odteraz to bude You-know-what. 

Baba posadnutá ružovou :3

Vintage fashion je skrátka cool!

Nech si každý hovorí, čo chce. Tento štýl je skrátka taký kawaii, až to možno niekoho bolí (zrejme aj viacerých). Dneska som si však zaobstarala blúzku presne takéhoto štýlu (samozrejme, ružovú) a som z toho hotová (fakt prekvapivé, však?).

Nie, žeby som si to zaslúžila. Teda, kupovať pre seba veci. V poslednom čase som dosť zlenivela (rozumej pod tým posledné tri roky). 

Ale. ALE!!!! 

Rozhodla som sa, že od zajtra... teda odo dneška sa už budem učiť. Naozaj. A mám pre vás šokujúcu novinku.

!!!

No dobre, nie je to nič extra. Akurát, že prídem o veľkú časť svojich vlasov (fňuk). So mnou sa to deje už v podstate od malička. Viete, I´m a 90th bitch. (I love it! Tu-tu-tu-tuuu-tu-tu-du... Tá pesnička je catchy!) Čo znamená, že som si v detstve pretrpela štýl vlasov "na hríbik". Pred pár rokmi sa mi podarilo fotku, na ktorej som s týmto účesom a fakt vražedným pohľadom (mohla by moja podobizeň hrať v horore Mama) za silného protestu mojich rodičov zo steny zvesiť. Ešte stále ma z neho striasa. Je normálne, že sa bojím sama seba? Hm, v podstate sú deti dosť strašidelné, takže... Ale k veci. Odvtedy mi moje "jemné" vlásky narástli len raz. Mala som osem rokov. A odvtedy... kedykoľvek sa mi zdá, že to už vyzerá nádejne, prídu nožnice a ja zasa skončím oskalpovaná.

Bude tomu tak zrejme aj teraz. Ach, jaj. Ale sú na svete aj horšie problémy, všakže?

Napríklad, že ma čochvíľa vyrazia zo školy (2x fňuk), lebo som lenivá. A blízko školy máme mekáč. Keby tam nebol, asi by som aj menej blicovala. Alebo ani nie. Ale predsa... Shame on you, Ronald McDonald!!!

A SAMOZREJME, zasa som z niekoho celá paf. On je v pohode, jeho nos je DOKONALÝ, má však jeden maličký problém.... priateľku. Fuck! Alebo priateľa.... Hm, toto 21. storočie mi už niekedy poriadne lezie na nervy. 

A keď už hovoríme o tom 21. storočí, mohli by už LÁSKAVO skončiť tie voľby? Ako vážne, chápem, že sa jedná o čosi dôležité a blablabla, ale stále čumieť na tváre politikov všade, kam sa pohnem.... Občas sa cítim ako v knihe od Orwella 1984. Veľký brat ťa sleduje!!!

No nič, idem spať. Dnes som celkom roztržitá. A myslím si, že ste si to aj všimli. Tak, už vám nebudem ďalej kaziť večer/noc.

Perverzné sny vám praje

Baba posadnutá ružovou :3